V roku 2020 sa ADAM BRODANSKÝ vrátil na Slovensko z misie v Keni. Práve sa rozbiehala pandémia koronavírusu, keď nastúpil do záchrannej služby a pomáhal v prvej línii. Pochádza z Kežmarku, má 36 rokov. Okrem práce záchranára sa venuje skautingu.
Od útoku Ruska vo februári 2022 využíva svoj voľný čas na pomoc Ukrajine. Za posledné dva roky nemal klasickú dovolenku. Relaxom pre neho bol tábor, ktorý s ďalšími dobrovoľníkmi vlani zorganizovali pre ukrajinské deti.
„Bolo to veľmi pekné. Zohnalo sa ubytovanie v horách. Robili sme tam animátorov,“ hovorí. Cez zbierku zohnali pre ľudí blízko ukrajinského frontu zubársku sanitku. Povzbudení úspechom chceli pokračovať, no narazili na problém.
Na začiatku vojny pomáhalo Ukrajine množstvo ľudí, postupne nadšenie opadlo. Čím to je, že vás to stále drží?
Vidím reálny stav. Boli sme v zónach, ktoré sú zamínované. Je tam pár civilistov a inak samí vojaci.
Takže, stále cítim tú potrebu a najmä chcem, aby sa Ukrajinci ubránili. Zároveň som rád, že sa pomoc Ukrajine postupne zinštitucionalizovala. Robia to občianske združenia. Rozhýbali sa už aj štáty.
Vy však stále pomáhate ako jednotlivec. Prečo?
Ak by som sa zapojil do niektorého z občianskych združení, znamenalo by to, že sa do toho musím vložiť oveľa viac. My robíme len toľko, čo stihneme v rámci voľného času.
Ako si pamätáte na prvé dni, keď sa začala vojna?
Zhrabol som doma rôzny zdravotnícky materiál, čo som mal. Nabalil som provizórne lekárničky tak, aby sa dali použiť na bojovom poli. Ku každej som spísal zoznam, čo v nej bolo. Do azbuky som ho prekladal cez translator.
Všetko sme naložili do auta a vo Vyšnom Nemeckom sme to odovzdali ukrajinským skautom. Potom som bol na hranici ako dobrovoľník. Organizovali sme utečencov, zabezpečovali čaj, potraviny a tak ďalej. Neskôr sme pomáhali prevážať autá, ktoré išli na ukrajinský front.
Hovoríte v množnom čísle. Kto sú „my“?
Pomáhali skauti zo Spiša a z Kežmarku. Niekto niečo priniesol, niekto niečo previezol. Skauti zo Spišského Podhradia a z Levoče priniesli potraviny. Robila sa zbierka batohov pre skautov z Ľvova, ktorí v nich roznášali veci po meste.
Takže ste už vtedy boli v kontakte s ľuďmi na Ukrajine a koordinovali ste sa?
Áno. Už pred vojnou bola dobrá spolupráca medzi skautmi z východného Slovenska a zakarpatskými skautmi z Ukrajiny. Keď sa začala vojna, hovorili nám, s čím treba pomôcť, čo potrebujú. Rovnako sme v kontakte aj s ukrajinskými gréckokatolíckymi kňazmi.
Ako ste sa dostali k doposiaľ vášmu najväčšiemu projektu, ktorým bola zubárska sanitka?
Bolo to v apríli minulého roka. Kamarát Oleg, ktorý je tiež gréckokatolícky kňaz, mi spomínal, že by potrebovali v blízkosti frontu zabezpečovať zubársku starostlivosť pre civilistov aj pre vojakov. Pýtal sa ma, či by som vedel na Slovensku zohnať zubárske kreslo.
Podarilo sa nám ho zabezpečiť cez sponzorov. Kúpili sme dodávku a kreslo sme do nej namontovali. Museli sme vyriešiť zapojenie elektriny, kompresor, autoklávu (sterilizátor - pozn. red.), nástroje a ďalšie veci.
Tak z toho bol napokon väčší projekt. Na Ukrajinu sme priviezli zubársku dodávku vo funkčnom stave. Viezli sme ju až na Donbas.
Máte informáciu, čo je so sanitkou teraz?
Práve riešime jej presun do inej oblasti. Stalo sa totiž, že dodávku organizácie, ktorej sme sanitku pôvodne darovali, zasiahol v Kramatorsku ruský dron.
Polovica tímu útok neprežila vrátane zakladateľky organizácie a jedného kanadského Slováka. My sa teraz snažíme, aby sa sanitka dostala k ďalším ľuďom, ktorí pomáhajú vojakom.
Ako často chodíte na Ukrajinu?
Chodil som tam aj v minulosti a bol som už asi všade. Ešte pred anexiou som bol na Kryme aj na úplnom východe.
Od začiatku vojny som bol na Ukrajine asi desaťkrát. Viezli sme tam terénne autá, sanitky aj pohrebné auto, pneumatiky, oblečenie, potraviny, lieky.
Čo sa od začiatku vojny z vášho pohľadu zmenilo v poskytovaní pomoci Ukrajine?
Spôsob pomoci je dnes už celkom iný a je aj komplikovanejší. Na začiatku bolo na hranici také okno, cez ktoré sa mohli podávať balíky. Potom sa vyskytli nejaké problémy a muselo sa to stopnúť. Dnes už ani zdravotnícky materiál len tak nepustia. Na druhej strane, prevoz áut sme sa už naučili robiť a ide to pomerne hladko.
Prečo sa zdravotnícky materiál už nedá prevážať cez hranicu?
Boli tam zrejme prípady, keď sa pomoc zneužívala, tak to sprísnili.
Hovoríte, že sa pomoci venujete vo voľnom čase, aký je teda váš bežný režim?
Robím to medzi službami v práci. Ak treba ísť niekam na viac ako dva dni, zoberiem si dovolenku. Tak to bolo, aj keď sme išli na Donbas. Cesta trvala desať dní.
Boli ste za posledné obdobie na klasickej dovolenke?
Nie. Ale mali sme vlani v lete na Zakarpatsku tábor pre ukrajinské deti. Bolo to veľmi pekné. Zohnalo sa ubytovanie v horách. Robili sme tam animátorov. Dalo sa to zorganizovať bez toho, že by sme boli odkázaní na finančné a materiálne zdroje. Dôležité bolo, že sme ako skauti mali skúsenosti, čas a ochotu.
Keď treba zohnať materiálnu pomoc, je to zložitejšie. Ako sa to robí?
Veľká časť materiálu, ktorý sme zohnali, bola darovaná. Zubársku sanitku sme financovali cez zbierku, aj keď som to urobil trochu riskantne. Najskôr som auto kúpil za svoje peniaze a súčasne sme zverejnili výzvu na Donio.sk.
Zbierka išla veľmi dobre. Zrejme preto, že to bola pozitívna vec. Asi za štyri mesiace sa vyzbieralo 13-tisíc eur. S druhou zbierkou to bolo už horšie.
Na čo bola druhá zbierka?
Ozvali sa kamaráti, že chlapi na fronte majú nedostatok áut a či by sa nedalo zohnať nejaké terénne auto. Našli sme jedno dobré na Bazoši, bolo to dvadsaťročné Mitsubihsi L200 za 3500 eur.
Kúpil som ho opäť za svoje peniaze, keďže sme už vedeli, že aj dobre rozbehnutá zbierka trvá niekoľko mesiacov. Dali sme ďalšiu výzvu na Donio.sk so sumou, ktorá pokrýva kúpnu cenu, naftu a opravy, ktoré bolo treba urobiť. Výzva má teraz tri mesiace a ide to veľmi ťažko.
Takže sa ukázalo, že po úspešnom projekte so zubárskou sanitkou ste boli až priveľmi optimistickí?
Áno. Asi ľudia inak vnímajú sanitku a inak terénne auto v maskáčových farbách. Je to pre nás poučenie. Rozmýšľame, ako pomáhať cielene, správne a s menším rizikom.
V uplynulých dňoch bola veľmi úspešná zbierka na nákup zbraní pre Ukrajinu. Čo si o nej myslíte?
Je to veľmi pekná ukážka toho, že ľudia držia prsty Ukrajine a že Slovensko nemusí byť také, aká je jeho vláda.
Beata
Balogová
